Otec Mladen po kaplánskych rokoch u významného kňaza Michala Bodického, ktorý po prevrate odišiel za
profesora - dekana na bohosloveckú fakultu do Bratislavy, bol roku 1920 jednohlasne zvolený za farára v Krajnom.
Tento dedinsko - kopaničiarsky zbor v tom čase mal cez 4000 členov. Pre mladého pracovníka to nebola ľahká úloha.
Zbor mal niekoľko fílií a množstvo kopaníc, čo najmä po pastoračnej stránke bolo veľmi náročné. Veď v tom čase neboli
vybudované riadne komunikácie. Väčšinou sa chodilo pešo, chodníčkami alebo poľnými cestami. Otec bol v mladosti
výborný turista a s obecným sluhom Kukuríčkom ho radili za najrýchlejšieho pešiaka.

Náplňou jeho práce okrem pravidelných bohoslužieb bolo vyučovanie náboženstva v Krajnom a dekanský dozor
nad fíliálnymi školami v Hrachovišti, Podkylave, Dolinách a na iných miestach. Po utvorení Československej republiky,
my, Slováci nemali sme ešte svoju inteligenciu a najmä učitelia chybovali. I z iniciatívy môjho otca viacerí bystrí a nadaní
chlapci dostali sa na štúdiá a potom zodpovedne vykonávali najmä službu učiteľov.

Okrem bohoslužobných a katechetických povinností veľa námahy si vyžadovali funkcie: krsty, sobáše, pohreby,
prisluhovanie Večere Pánovej v chráme i mimo neho. Krsty sa v tom čase predom neoznamovali na fare, ale živelne
sa konali. Pod záštitou pôrodných báb. V niektorú nedeľu sa stalo, že boli aj tri krsty jeden po druhom. Znamená to, že
prišla baba šípkovská, po nej krajňanská Eva, naostatok myjavská. Kto pozná Krajné a túru z fary do kostola, ten ocení
i výkon fungensa, ktorý po bohoslužbách musel ešte tri krát po sebe zvládnuť zložitý terén a vybaviť krst. Tiež k Večeri
Pánovejpristupovalo nepomerne viac komunikantov ako v súčasnosti. K oltáru sa pristupovalo dva krát, k osobnému
rozhrešeniu a k prijatiu oblátky s vínom. Nevieme si celkom predstaviť, keď napr. na Veľký piatok prišlo až 500
komunikantov. Oveľa častejšie boli i "spovede" nemocných. Tu boli dve možnosti, buď nemocného doviezli v duchnách
vo voze a farský dvor slúžil ako "spovednica", alebo kňaz bol volaný do domu nemocného. Majetnejší poslali konský
povoz. Chudobnejší len sprievodcu, pomáhajúceho niesť luterák a kufrík. Pohreby sa v niektorom roku blížili takmer k
stovke. Farskákancelária v tom čase predstavovala skutočný úrad. Mnohé, najmä matričné doklady bolo treba vybaviť
na fare. Ľudia prichádzali pýtať si najmä krstný, sobášny a úmrtný list. Kancelária v dopoludňajších hodinách bývala
plná.

Po prvej svetovej vojne sa zriaďovali dôležité inštitúcie: potravné družstvo, úverné družstvo, evanjelická jednota.
Kňaz už mocou svojej autority organizoval i predsedal týmto inštitúciám a chránil ich pred nebezpečím možného
nepoctivého šafárenia. Veľmi zodpovednú službu konal na sociálnom poli v starostlivosti o deti - siroty, zo štátneho
domova v Rimavskej Sobote. Išlo o deti niekoľko mesačné i väčšie, ktoré buď osireli, alebo ich matka nechcela, či
nevládala vychovať. Tie boli rozmiestňované v rodinách cirkevníkov za skromnú finančnú odmenu. Otec mal za úlohu
nájsťvhodných pestúnov, opatrovníkov. Súčasne i kontrolovať, či sú deti dôstojne zabezpečené. Občas prišiel i riaditeľ
ústavu z Rimavskej Soboty a spolu chodili po kopaniciach, kde bola umiestnená prevážna časť detí. Niektoré deti našli
v rodinách skutočný domov a v opatrovníkoch rodičov. Nezanedbateľnou náplňou kňazských povinností bola starostlivosť
o údržbu kostola, zvonice a fary. Tiež niekoľko kopanických stavieb. Hneď po vojne bolo treba nahradiť dva zvony, ktoré
bolizrekvirované na bojovú techniku. Zakúpil sa organ od firmy Rieger z Krnova. Elektrifikoval sa kostol i fara.
Vybudovali sa márnice na cintorínoch. Primeraným oplotením sa zabezpečili pred nežiadúcim vstupom pasúcich sa
domácich zvierat, znečisťujúcich hroby. Mnoho prác i finančných prostriedkov si vyžiadali cirkevné školy a údržba
kantorského bytu. Už z rámcového vypočítavania mnohých povinností je jasné, že to v tom čase nebola zvládnuteľná
služba pre jednu osobu. Krajné malo systematizovanú kaplánsku stanicu. Počas otcovej služby to boli nasledovní
kapláni: Kolesár, Škára, Lehotský, Rubaninský, Oravec, Chvostek, Podhradský, Nôžka, Ľ. Kováč, M. Kováč, Kusý,
Macúch, Hanka, Predanoczy, Sklenár, Eľko, Križan, Kucian, Mikita a Varga.

Krajňanský farár nežil v celibáte, ale usporiadanom manželskom a rodinnom živote. Ako študent teológie býval u
farárskej vdovy Ireny Gomoryovej, ktorá mala štyri deti a skromnú penziu si trochu zlepšovala tým, že zaopatrovala
bytom i sytom teológov. Tak sa stalo, že mladí ľudia si padli do oka a potom sa rozhodli pre spoločnú cestu. Mladen a
Zlatica si založili rodinu a s Božou pomocou vychovali 5 detí. Z nich 2 bratia už nepatria do radov živých. Početná
rodina znamenala pre rodičov pochopiteľnú radosť, vnútorné obohatenie, ale i veľkú starosť a zodpovednosť. Najmä v
čase štúdiádetí mimo domu to znamenalo pre rodičov veľké vypätie a uskromnenie, aby i finančne dokázali všetko
vyriešiť tak, aby každému z nás zaistili slušnú budúcnosť. Preto prichodí mi aj teraz vzdať úctu milostivému Pánu Bohu
za dar obetavých rodičov a milých súrodencov. S poďakovaním matke a otcovi za všetko, čo nám z lásky a rodičovskej
starostlivosti odovzdali. Záver farárskej služby ich čakal v maličkom hontianskom zbore Jabloňovce, kde aktívne pobudli
v krásnom prostredí, uprostred milých cirkevníkov. Keď telesné i duchovné sily ubudli, zbytok života strávili v Častkove
u najmladšieho syna Branislava. Tu na cintoríne očakávajú i svoje vzkriesenie a potom, verím i novú radosť pred tvárou
nebeského Pána!